V sobotu 31. októbra  (2009) si aj Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku pripomenie Pamiatku reformácie. Cirkevné periodiká prinesú opäť portréty Martina Luthera, jeho životopis, úvahy nad reformačným odkazom. Aj služby Božie budú mať slávnostný charakter. Budeme teda spomínať. Na teológa, kazateľa, prekladateľa Biblie, otca reformácie, otca evanjelictva. Budeme citovať z jeho diela, priblížime si jeho životnú cestu viery a budeme hrdí na to, že sme práve my evanjelici "mali" Martina Luthera.

Obávam sa, že tento deň známy ako Pamiatka reformácie sa po 492 rokoch stal pre nás iba akousi pietnou spomienkou. Akoby sme nevnímali, čo všetko Luther naozaj odkázal kresťanom, bez ohľadu ku ktorej cirkvi sa hlásia. Akoby sme zabudli, akú duchovnú bolesť a úzkosť prežíval Luther, keď hľadal odpoveď na to, ako sa hriešny človek môže dostať bližšie k Bohu. Bližšie ku Kristovi. Akoby sme nerozumeli jeho hľadaniu spasenia, jeho túžbe po odpustení hriechov, po láskavej náruči Boha. Akoby sa nás už Lutherova nástojčivosť po poznaní Biblie a Božích právd - netýkala.

Samozrejme, že v evanjelických domácnostiach máme výtlačky Biblie, máme výtlačky Malého a Veľkého katechizmu, vydanie Augsburského vyznania, výber z Lutherových spisov či jeho modlitby. Áno, jeho odkaz máme na dosah. A predsa sa cítime pred Lutherovým dielom neistí či dokonca bezbranní. Život veľkého reformátora cirkvi a viery vidíme často len v konkrétnej historickej súvislosti. Vidíme vývoj cirkvi, jej rozdelenie, jej zápas o ekumenický dialóg. Vidíme pápežov, biskupov, kňazov, farárov, pastorov, zbory, farnosti, kresťanské spoločenstvá. Vidíme rôzne formy ľudskej zbožnosti, rôzne formy uctievania Trojjediného Boha. Náboženstvo a duchovný život  vnímame podľa vonkajších znakov a tie neustále analyzujeme, kritizujeme, odsudzujeme a posudzujeme. Avšak ten podstatný odkaz Martina Luthera nám často uniká.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku sa hlási k odkazu významného spisu, ktorý bol zverejnený v roku 1530 ako Augsburské vyznanie. Text napísal Lutherov najbližší spolupracovník Filip Melanchton. Pripomeňme si teda niektoré pasáže z tohto vyznania viery.
V 4. článku Augsburského vyznania sa píše: "Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho nám hriech bude odpustený, spravodlivosť a večný život budú nám darované." Reformátori nám jednoznačne pripomínajú, že spasenie a zmierenie s Bohom získame iba prostredníctvom viery v Pána Ježiša Krista.  

Pokúsme sa predstaviť si, čo by robil Martin Luther v súčasnosti. Čo by napísal svetu dnes? Na aké dvere chrámov, modlitební či inštitúcií by musel klopať, kde by musel zverejňovať svoje učenie, aby preniklo k verejnosti? A kam všade by musel Luther ísť, aby ľuďom pripomenul, že potrebujú Boha, že potrebujú byť spasení, aby mali večný život a neboli naveky zatratení.

V 7. článku Augsburského vyznania sa ďalej píše: "Taktiež učíme, že vždy musí byť a zostať jedna, svätá, kresťanská cirkev. Ona je zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium čistotne káže a sväté sviatosti podľa evanjelia prisluhujú." Bol by Luther spokojný s našimi zbormi, našou cirkvou? Čomu sme vlastne ostali verní?

Sme si vedomí, že svätá jedna cirkev, ktorú ustanovil Pán Ježiš Kristus, sa dnes prezentuje pod rôznymi názvami cirkví, spoločenstiev, inštitúcií. Avšak ani to nie je pre spasenie ľudstva to podstatné. V spomínanom 7. článku predsa čítame: " Pre pravú jednotu kresťanskej cirkvi preto nie je potrebné, aby sa zachovali tie isté, ľuďmi ustanovené cirkevné obrady - ako píše Pavel Efezským: "Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst." (Ef 4,4)

Znamená to teda, že zodpovednosť za kresťanskú cirkev v pozemskom čase nesieme všetci, bez ohľadu na vierovyznanie. A rovnako nesieme osobnú zodpovednosť za duchovný stav našej krajiny, spoločnosti. Sme zodpovední za zvesť evanjelia. Ak sme prijali Pána Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, ak patríme Bohu, ak máme účasť na duchovných daroch, nesmieme byť ľahostajní k bytiu. Nesmieme byť ľahostajní k ľuďom, ktorí Boha nepoznajú, ktorí Boha nehľadajú a Boha nepotrebujú.

Samozrejme, nie je ľahké zvestovať Krista, nie je jednoduché hovoriť o Božích pravdách svetu, ktorý žije podľa svojich vlastných bohov. Podľa svojich neraz zvrátených priorít. Avšak bolesť sveta v jeho psychických a fyzických chorobách, bolesť sveta prameniaca z hriechu, násilia, nerovnoprávnosti, zo zotročenia človeka človekom, táto bolesť sveta sa dotýka aj veriacich. A túto bolesť sveta vníma aj všemohúci Boh.

Možno sa bojíme konfrontácie. Možno sa cítime slabí, nedokonale duchovne vyzbrojení. Možno naši najbližší odmietajú Boha. Možno sme už rezignovali. A predsa sa nesmieme vzdávať. Veď Martin Luther prešiel tou istou cestou ako my. Tvrdo duchovne zápasil, aby poznal vyslobodenie v Ježišovi Kristovi. Bojoval s neprijatím, prenasledovaním. A predsa sa nikdy nevzdal. Posilňovala ho viera, posilňovala ho Biblia, posilňovala ho modlitba a posilňoval ho samotný Boh. To boli jeho skutočné duchovné zbrane.

My evanjelici si opäť pripomíname Pamiatku reformácie. Pripomíname si muža viery, ktorého duchovné víťazstva sú aj našimi víťazstvami. Nebuďme však iba konzumentmi diela Martina Luthera. Nebuďme iba konzumentmi viery. S pokorou, ale mocne a dôsledne šírme posolstvo evanjelia Ježiša Krista. Nech nás všetkých v tomto zápase sprevádza Božia milosť a Božia moc.