Riadky bytia
                                 Literárny web Evy Bachletovej

Otcovia v našich životoch

Moje srdce cíti bolesť, úzkosť a beznádej. V nekonečnej čierňave dní a nocí vo mne stále tlie túžba. Po láske, nehe, spojení a odpustení. No ľudské srdce je nestále, klamlivé, býva zradené, sklamané, opustené. Čo všetko len unesie? A Božie srdce? Aké je?  Prebodnuté útekmi detí, a predsa večné. Božie srdce je verné a milujúce. Milosrdné a súcitné. Čakajúce. Odpúšťajúce. Také je Božie srdce - Otca Stvoriteľa.

Keď som sa stala veriacou, ťažko som si zvykala na slovo Otec. Boh  ako Nebeský Otec. Ako zvláštne to znelo. Nedokázala som slovo "otec" precítiť či prijať. Nikdy som nepoznala svojich starých otcov, obaja umreli tesne pred a po mojom narodení. A vlastného otca som videla iba dvakrát. Na svojej promócii a keď som sa s ním navždy lúčila, na pohrebe. Vtedy som prvý raz pocítila, aké je to mať a stratiť otca. Cítila som smútok, zvláštny tichý smútok. Akoby časť môjho bytia odišla.

A bolo mi ľúto, že som nikdy nepoznala svojho otca tak, ako by mali deti poznať svojich rodičov. Napriek tomu, som s ním spojená viac, ako si dokážem predstaviť či priznať. Zdedila som po ňom talent, zmysel pre umenie, filozofiu, pre odkrývanie a poznávanie právd o svete. A možno aj veľký nos, taký typický pre neho. A možno som zdedila po otcovi aj charakterové vlastnosti, ktoré spôsobili, že tak ako aj môj otec, aj ja, mám schopnosť sa uzavrieť a nevpustiť nikoho do najtajomnejších zákutí vlastného srdca.

Dnes je nedeľa, počas ktorej si pripomíname Deň otcov. Je to sviatok, ktorý si v našej krajine iba pomaly hľadá miesto. Akoby sme sa báli hovoriť o úlohe otcov, mužov v našom svete. Najmä v súčasnosti, ak kladieme dôraz na rovnoprávne postavenie muža a ženy v spoločnosti. Keď hľadáme modely pre nové chápanie úlohy muža a žena vo svete, nové modely spolužitia. Keď sa usilujeme o rovnováhu medzi mužským a ženským svetom vo svete, ktorý vplyvom civilizácie, globalizácie, technologického pokroku, posúva ale i stavia nové hranice.

Naše bytie sa premieňa a s ním aj naše rodiny, vzťahy, očakávania a ciele. To všetko má svoje pozitíva i negatíva. Už nás tak neprekvapí, ak otec ostane po narodení dieťaťa na "otcovskej"  - rodičovskej či po starom - materskej dovolenke. A dnes na rozdiel od minulosti, je samozrejmé, ak muži pomáhajú svojim manželkám či partnerkám pri prebaľovaní či kŕmení malých ratolestí. A pribúda aj otcov, ktorí sami vychovávajú svoje deti. Obetavo, zodpovedne, so všetkou láskou a starostlivosťou. Sú pre ne mamou i otcom zároveň.

Ale otcovia majú v dejinách ľudstva aj iné prívlastky. Duchovní otcovia, otcovia národa, otcovia slobody. Sú pre nás symbolmi sily, múdrosti, mužnosti, rozhodnosti, statočnosti. Títo muži vstúpili do najrozmanitejších politických, spoločenských, duchovných i vojenských súbojov. V mene ideí, ktorým verili - víťazili, ale boli aj porazení. A predsa, ak vykonali pre spoločnosť, národ či národnosť čosi významné, vraciame sa k ich odkazom. Hľadáme v týchto otcoch slobody, pokroku či veľkých myšlienok -  určitý odkaz, inšpiráciu, ale aj nádej.  

A to by mala byť výzva aj pre našich obyčajných - otcov. Aby sa nebáli prijať zodpovednosť a boli vo svojom rozhodovaní múdri, ale aj milosrdní. Aby boli dobrým vzorom pre svoje deti. Aby boli dobrými manželmi, partnermi. Aby sa oslobodili od váhavosti a sami si našli svoje nové miesto v meniacej sa spoločnosti. Aby budúce generácie aj na dnešných otcov spomínali s rešpektom, hrdosťou a láskou.

Deň otcov či Deň matiek, to sú dni, ktoré patria rodičom. Našim rodičom, ale aj všetkým mamám a otcom, ktorí statočne a s láskou vychovali svoje deti, zabezpečili ich materiálne či finančne, umožnili im študovať, napĺňať sny, vykročiť do života.

A preto by sme mali byť vďační Bohu za svojich rodičov. Kým sú ešte medzi nami, prejaviť im svoju pozornosť, navštíviť ich, zatelefonovať im, potešiť, pomôcť.  Isteže, možno máme za sebou nejaké nezhody či hádky. Avšak staré bolesti či nevyrovnané účty, ktoré v sebe nosíme, bývajú náhle konfrontované inou bolesťou. Tragédiou, chorobou či inou vážnou situáciou, ktoré nás postretnú. A vtedy sú všetky slová zbytočné. Ostáva len odpustiť, prosiť o odpustenie a prijať pokoj, ktorý do uzdravených sŕdc vstúpi.

Je nedeľné ráno, možno trochu neisté. A predsa mu slnko či dážď dodá farbu i chuť. Poludnie nás páľavou odprevadí do tône a tam vdýchneme ten zázračný opar. Precitneme. A opäť zatúžime po jednoduchosti bytia. Po starých vetách, pravdách, kameňoch a cestách, ktorými prešli naši predkovia. Poznali zákonitosti prírody, jej moc a silu.

My sme už mnohé zabudli, mnohé z nás vyprchalo. A predsa kdesi v našich dušiach ostali stopy. Spomienky na zvuky či ticho. Na rozmanitosť okamihu bytia. Na majstrovské dielo, ktoré vyšlo z rúk nášho Stvoriteľa. Spomeňme si v takejto chvíli na nášho Nebeského Otca, Otca všetkých generácií a stvorení. Aj Jemu - Nebeskému Otcovi patrí tento sviatočný deň.

Komentáre

Článok zatiaľ nikto nekomentoval.

your_ip_is_blacklisted_by sbl.spamhaus.org

Pridajte článok na Facebook | Pridajte článok na vybrali.sme.sk