Myseľ sa mi rozochvieva teplom žltých brušiek slamienok a biele lupienky ľahko šuchocú pod prstami. V pamäti mám ešte priezračný vzduch, ktorý akoby rozjasňoval, rozkrajoval, dôsledne dodával obrysy tvarom predmetov, domov, stromov, plotov, kvetín dedinky pod horami. Spomínam. Na leto. Pálivé a sýte. Vôňami a dobrým životom. A zohrievam sa myšlienkami na prežité...

Vidím strmé cestičky, ktoré zaliali novým asfaltom, aby vozy, kone, autá, ľudské nohy bezpečnejšie stúpali do úbočí, z ktorých sú hviezdy na dosah. V noci ich jas padá na človeka, len ich chytiť do dlane, nemo sa pohybujúc v čierňave.

Materina dúška rastie všade, je mäkká, teplá, vlhká, roztopašne rozvoniava pri okraji cesty, pri potoku, na lúke, pod kameňmi. Jej drobné kučerkavé kvietky vyvolávajú vo mne prapocit zeme. Preto som si ju uložila po kúskoch do pohára. A keď mi je clivo, tak si ju prisypem do zimného čaju.

Veselé fialové kvety na pasienkoch akoby viseli dolu hlavou, pred pár dňami sa popri nich kotúľali ovečky, pomalým kolembavým krokom, pásli sa vo svojej istote mäkkej zelene. V  letných spomienkach mám ešte snop trávy, pokosenú stráň, dom pod skalou, ktorý mal na priedomí celé náruče muškátov, záhadných modrých kvetov, hortenzií... A za ním akoby stála v hrozbe mocná skala, múr obliaty stromami v tmavom dychu, chladný, neprívetivý, neústupčivý a pod ním – drobné plody ríbezlí, len ich rozpuknúť pod jazykom.

Na konci dediny chátrala kaplnka z dreva, obšúchaná rokmi, vetrom, ľahostajnosťou. Dožívala. No na úbočí iná kaplnka s červenkastou strechou, ohnutým krížom zo železa,  uprostred lúky, divých rumančekov, koníkov, svrčkov, stála – pripravená prijať starých i nových pútnikov... S ich modlitbami, starosťami a bolesťami.

Všetko je na svojom mieste, ľudia, tváre, srdcia. Aj oni majú svoje sny, túžby, ciele, ohraničené a podmienené v dobrom i zlom. Hora akoby stískala túto dolinu v ruke. A prsty – konáre stromov sa odvážne a presvedčivo dívajú do nebies...

Viera uprostred života. Nedokonalého. Rozmanitého. Myslím na všetky roky, strávené v blízkosti ľudí, ktorí ma sprevádzali. Na ich rovnako nedokonalé žitie, ako je moje. Na ich túžbu a energiu odovzdať mi len to najlepšie, alebo mi aspoň sprostredkovať možnosti – cítiť, vnímať svet v jeho najrozličnejších farbách. To nie je tak málo.

Niekedy chceme sami od seba, od života, ale aj od samotného Boha – priveľa. Priveľa na to, aby sme zrealizované túžby dokázali uniesť. Aby sme dokázali so snami, predstavami zmysluplne naložiť. Aby sme im rozumeli. A aby sme si dokázali vychutnať chvíle radosti, šťastia, nehy a pokoja. Aj na to treba dozrieť. A Boh to vie. Namiesto nás...

Sme nepokojní, roztrpčení, presvedčení o tom, že v danej chvíli by naše žitie malo byť dokonalejšie, šťastnejšie a bezproblémovejšie. Ale nie je. No napriek tomu, má každý deň aj príjemnejšie, pozitívnejšie stránky. Aj tie pre nás pripravil Boh. Želám nám všetkým, aby sme dokázali byť vďačnejší a spokojnejší v našom bytí. A nachádzali potešenie v daroch duše, ktoré nám zveril Boh a zanechali naši predkovia.