Nedávno som prekročila hranicu štyroch desaťročí svojho života. A to ma prirodzene viedlo k bilancovaniu víťazstiev, prehier, naplnených plánov či profesionálnych ambícií. A rovnako ma to priviedlo k úvahám nad priateľstvami a ľuďmi, ktorí mi boli blízki a ktorí zdieľali so mnou roky života.

Samozrejme, neubránila som sa ani porovnávaniu svojich úspechov a dosiahnutých cieľov s priateľkami. A pocítila som hrdosť, prevahu, ale aj sebaľútosť, pokorenie. Keď som sa však triezvo zamyslela nad osudmi priateliek, videla som ich bolesť, drámy, straty, rovnako ako ich radosť, šťastie, úspech. A čo je podstatné, týmto okamihom som dobre rozumela. Niektoré sme prežívali spolu, o iných sme mlčali.

Naše kamarátske vzťahy totiž dozreli,  prerástli v istý typ spojenectva, hlboké vnútorné pochopenie a ľudskú spriaznenosť. Akceptujeme navzájom svoje zvyky, zlozvyky, kladné i chybné rozhodnutia. Zdieľame svoje životy a podporujeme sa. A čo je dôležité - nestratili sme sa navzájom. Sme si nablízku, hoci každá z nás má vlastné rodinné zázemie. Mám radosť z toho, že moje štyri priateľky sú súčasťou mojich dní. A som vďačná Bohu za tieto skvelé a mimoriadne bytosti!

Ľudské priateľstvá však vytvárajú obraz aj o tom, ako sme schopní cítiť, milovať, obetovať sa, podeliť sa o svoj čas, energiu. A sú svedectvom toho, ako dokážeme ľuďom dôverovať, odpúšťať a opätovne im otvárať srdcia.  Želám nám všetkým, aby sme si priateľstvá vážili, chránili, rozvíjali, pretože bez nich je život oveľa prázdnejší a smutnejší.