Nepochybujem Bože, že si medzi nami. Nablízku modlitieb a snov, ľudských vnemov. A to je to najlepšie a najkrajšie poznanie. Viem, toľké ľudské priania už boli k Tebe odoslané. Vyspievané, vypísané. Niektoré boli vypočuté, iné ostali bez odozvy. Ale žiadna z prosieb sa však nevrátila. A to ma teší. Adresát, totiž stále prijíma naše prosby. A my napriek rozličnej skúsenosti, vysielame naďalej svoje túžby k Bohu a po Bohu.

Naše bytie sa zrýchlilo a všetci sa priveľmi ponáhľame za svojím šťastím. Naberáme čiarky do maličkých obrazoviek mobilov, píšeme si správy, aby sme potvrdili prítomnosť. Rozmieňame sa do tisícich znakov, odpovedáme na podobné volania, sny a túžby. Čo z nich ostane? A ja mám stále slabosť pre nové poznania, pre iskrivé otázky a žiarivé oči. A hľadám odpoveď. Božiu odpoveď. A dúfam, že ju zachytím.

A tak míňam úseky popraskaných ciest, stromoradí, zákutí, polí, obsypaných obilím a divokou vôňou. Horský dizajn povetria iba zvýrazňuje chvíle odlúčenia od všedného, dotrmácaného mestského času. A duše sa spájajú energiou Božej moci. Sme si akosi bližšie. Zbavení kostýmov, denných prevlekov starostí a úzkostí. V danom okamihu nie sú podstatné. A ja sa chcem dotknúť ľudského srdca, ktoré je rovnako zaprášené ako moje. A potrebujem byť s Bohom, v modlitbe, nádychu, aby som opäť prijala tú zvláštnu pokojnú radosť. Aby som opäť precítila tú zvláštnu nezameniteľnú blízkosť Božej prítomnosti.

A potom, pokorená mlčím. Pozorujem dejiny. Svoje i ľudské. Preskupovanie času, ľudí a ich pozícií. Hluk sveta, prekážky a pády, nádychy, prosby, omyly. Naše duše sú dolámané, a predsa je večnosť zrejmá. A cítim Pane, že napriek všetkému, opäť a opäť žehnáš svojmu dieťaťu.  A ja Ti za to ďakujem.

Je nový, ďalší deň. Modlím sa a prosím, aby Boh chránil a strážil moje bytie. Moja duša očakáva na Teba Pane. Na Tvoju prítomnosť a Tvoju milosť! Amen.