Dotýkam sa mäkkej zeme, zohriatej slnkom, je v nej toľko energie, toľko života! A vidím, ako sa stonky rastlín zamotávajú do jemných pavúčích sietí. Všetko je také krehké, zázračné, dokonalé a prekvapivé. Koľko krásy stvoril Boh, aby potešil človeka! Niekedy mám pocit, že sme stali úplne imúnnymi voči skutočnostiam, ktoré vždy tvorili náš svet.

Akoby sme už nedokázali žasnúť nad voňavými, sýtymi, sviežimi lúkami. Záhradami obsypanými divokými kvetmi. Jazierkami, v ktorých sa odráža Božia slza. A pritom okolitý život je taký nádherný. Príroda stále, napriek zásahom ľudskej ruky, totiž zrkadlí Božieho ducha, Majstra Stvoriteľa.

Je leto, čas výletov, dovoleniek, oddychu. Možno je to aj pre nás nová príležitosť, aby sme sa naučili opäť vnímať rozmanitosť bytia. Aby sme cítili, ako sme prepojení so skalami, stráňami, riekami, vetrom, dažďom aj mesačným svitom. Aby sme sa prinavrátili ku starým tôňam stromov, ktoré nás žičlivo prikryjú pred poludňajšou páľavou.

Viac ako inokedy potrebujeme rozjímať nad svetom, ktorého sme súčasťou. A v tom pozitívnom zmysle slova. Prebúdzať prastaré spomienky na cesty, ktorými išli naši predkovia. Na ich zápas o prežitie v jednoduchých, ale náročných podmienkach. Premýšľať nad tým, ako dokázali byť naši starí rodičia šťastní, aj keď tvrdo pracovali.

Spomínajme na tajomné vône podvečera na dedine, na chvíle, keď sa zmráka nad dvorom. Na jablone, ktoré svoje plody zhadzujú priamo k našim nohám. Pokúsme sa nájsť kúsok prirodzeného bytia na našich cestách alebo v mysliach. Lebo všetci potrebujeme počuť tie staré tóny i zvláštne ticho, na ktoré sme dávno zabudli. 

Žijeme v dobe neuveriteľných technológií. Plazmové televízory, počítače, MP3 či DVD prehrávače sú takmer našimi rodinnými príslušníkmi. Obávam sa, že už dnes sme s technikou viac zrastení, ako so všetkými stratenými zvukmi hôr, riek, lesov či morí. A pritom som presvedčená, že to jedinečné puto, ktoré nás spája so stvorením zeme, nám po čase bude veľmi chýbať. Veď s ním sme narodili.