Človek a jeho určenie, človek a jeho schopnosť rozpoznávať videné, tušené, objavené. A predsa, človek musí najprv precítiť ten silný tok bytia, musí prijať vášeň poznania, dostať toto všetko do žíl. Inak nepochopí nič – iba ostane, ako mnohokrát predtým visieť vo vzduchoprázdne. So svojimi miniatúrnymi, náhlymi bleskami čiastkového uchopenia reality, ale bez vedomia, že Božie dejiny sú tvorené Bohom inak. Inak, ako to chceme my ľudia  –vnímať, reflektovať, recenzovať, zaznamenávať, strihať a upravovať korektúrami. Nemožno hľadieť do nebies  s istou prílohou v duši, ktorá ponúka komentár značne ľudský, plochý, skrátený, subjektívny a väčšinou úplne zbytočný...

Treba písať, treba hovoriť, isteže, ale s vedomím, že niť dychu modlitieb nás ponesie možno inam a inak. A možno, ak bude vôľa Tvoja, nám dáš veci poznať, spoznať a pretransformovať do podoby, v akej ju máme predniesť ľuďom.

Viem, hrdzavieme všeličím, napriek tomu sme povinní dokončiť tú cestu, tú cestu nekonečného snaženia byť o čosi lepší skrze Pána Ježiša Krista. A zároveň sa znova a znova usilovať oddeľovať dobré a zlé. Byť si vedomí vlastnej duše a tlkotu srdca. Inak prestaneme vnímať seba v bytí a bytie v sebe. Prekryjeme žiaru života množstvom hlúpostí a nepotrebných slov. A znecitlivieme.

A teda aj ja otváram knihy, pripomínam si staré tváre, staré súboje každodennosti. Stávam sa znova súčasťou pohybov a javov, oživujem si ten pocit prítomnosti. A hľadám v duši odpoveď. Vždy ju budem hľadať. A vždy budem žasnúť nad bytím, ktorého som súčasťou. A Boh ma opäť a opäť posunie od izolovanosti tokov do nového smerovania, aby som sa čomusi naučila. A za to som Mu nesmierne vďačná.