Umelé svetlo, umelých moderných objektov. Konštrukcie spotreby. Naberáme z regálov tovar, plníme ním obrovské nákupné vozíky, neprítomne sa posúvame k pokladniciam. Bezobsažná vrava, hudba z rádia, mince a platobné karty. Svetielka civilizovanosti. Dnešok sme zabezpečili, všetko je v poriadku!

A v uliciach vrstvy ľudí. Študenti, pracujúci, dôchodcovia. Nezamestnaní, prisťahovalci. Tuláci, ľudia bez domova. Nemožno sa vyhnúť šťastiu ani nešťastiu. Je prítomné, kontrastné, pulzujúce. Presakuje. Nedá sa zastaviť. A v tom bludisku javov, pocitov a dojmov – žijeme.

Viem, že nám hlučné, namáhavé dni často nedovolia pripojiť srdce bližšie k inému. A predsa v rozmanitých chvíľach dokážeme precitnúť. A dať prednosť človeku pred urputnou snahou po našom úspechu, po našom zabezpečení. Ešte stále sme ľudia. Napriek rôznym deformáciám a slabostiam. Ešte stále dokážeme načúvať inému. A to ma upokojuje.

 Ľudský hlas je totiž nezameniteľný. Tak ako príbeh, ktorý sa k nám posunie. Prijmime ho. S pokorou a vedomím, že raz budeme možno práve my – chcieť prehovoriť. V tomto hlučnom a divokom svete. Kto nás vypočuje, kto nám bude nablízku?