„Zem vydala sviežu zeleň, semenoplodné byliny rozličného druhu a stromy rodiace ovocie, v ktorom je semeno rozličného druhu. I videl Boh, že to bolo dobré.“ 1M 1,12

Boh riekol a zem bola plná života. Drobné stvorenia v kvetoch, stromoch, horách, vodách naplnili svet. Rástli, množili sa a reťazec života sa začal. A do toho neutíchajúceho, zurčiaceho, chvejúceho, horiaceho, tlejúceho, umierajúceho a rodiaceho sa bytia – bol stvorený človek. Bohom.

Keď Boh povedal človeku, aby spravoval zem a vložil mu do rúk túto nádhernú záhradu, dúfal. Dúfal, že človek bude zem s láskou a vytrvalosťou hladiť, kypriť, obrábať, zveľaďovať.

Ale my ľudia sme do tejto čistej záhrady divoko vtrhli. Takmer sme ju celú presadili. Popresúvali sme stromy, kvety, plodiny. Účelne i márnivo. Aby bol náš život jednoduchší, ľahší, bohatší. V mnohom sme zmenili Božie pravidlá. A čistú – Božiu záhradu tiež.

Zabáram ruky do mäkkej hliny, cítim to teplo, ktoré sála z koreňov, počujem to drobné šramotenie, ktoré vychádza z chodieb vnútra zeme. Prechádza ním čas, riava chrobače a život sa opäť a opäť derie na svetlo. Tenká stonka nesie v sebe kód bytia, z ktorého sa zrodí neha lupeňov, plodov a vôní. Všetko je spojené zákonitosťami Božej ruky. Presné, užitočné, dokonalé. Skutočné farbisté a majstrovské dielo, daroval Boh človeku.

Ešte len svitá a stromy otvárajú svoje lístky, šumia svojím jazykom. Pradivné slová patria tým stromom, ktoré majú mocné korene. Zažili mnohé Božie údery, páľavu slnka, rany búrok, víchric, ale aj ľudské ruky. Neboli vždy láskavé. Pre mňa sú však staré stromy vždy posvätné.

Viem, že zvuky prírody sú navždy ukryté v génoch zeme. My ľudia, hoci sme už mnohé stratili, mnohé zabudli, mnohé zničili, predsa vieme, ako chladí ten dávny kameň. Ako chutí rosa, ako vonia stratený raj. To ostalo kdesi v nás, v našej prapamäti. A vždy budeme cítiť to znepokojivé volanie po čistom a dokonalom svete. Lebo sme ho poznali...

Ale nebeskí vtáci, tí drobní anjeli, nad nami stále nedočkavo poletujú a nazerajú do našich tvárí a duší – ako spravujeme ďalej túto zem. Ako? Akú im dáme odpoveď?