Dnes nemám hranaté srdce. Sedím na priedomí v starej hojdačke. Muškáty sú stále rovnako nežné, plné kvetov a horkastej vône. Slnko sa dvíha a obkresľuje drevené schody vedúce na pôjd.  Šteniatka sa lenivo presúvajú do tieňa a lúčne kvety ticho zvonia vo váze. Slivkový koláč je ešte horúci a vábi nezbedné osy. Je obyčajný deň. A predsa mám pocit, že atmosféra je akoby sviatočná. S mojimi priateľkami, spolužiačkami sme totiž odložili čas. A tak sa po pätnástich rokoch opäť spolu smejeme nad starými fotografiami, účesmi, módou. Spomíname na mladosť, školské roky a našu nezrelosť. Naše životy sa však posunuli k poznaniu. Dnes máme rozdielne skúsenosti, rozdielnu mieru prežitej radosti, ale i bolesti. A predsa sme sa opäť stretli, aby sme zdieľali svoje životy.

Boh nám vždy pripraví nejaké prekvapenie. Privedie nás do súvislostí, ktoré by sme najmenej čakali. A privedie nás aj k ľuďom, o ktorých si myslíme, že sú iní ako my. V postojoch, životných prioritách. V prijímaní výziev, úspechov a prehier. Naši blízki však nie sú lepší, ani horší, ako my. Práve naopak, opäť sa môžeme od seba čosi naučiť. Navzájom sme si totiž zrkadlami. Nekompromisnými. V nich zreteľne vidíme svoje omyly, nedostatky, slabosti.

Nie som si istá, či sme sa naozaj po toľkých rokoch, tak veľmi zmenili. Skôr si myslím, že naše vnútorné určenie, naše danosti nabrali zreteľnejší tvar a smerovanie. Dozreli sme, ale konštrukcie našich duší – ostali rovnaké.

Je poludnie. Slnko nástojčivo preniká cez konáre starého stromu a preniká aj do našich spomienok. V tomto okamihu sú už nepodstatné. Naše životy sú spojené čímsi dôležitejším, neopísateľným. A ja som vďačná Bohu za blízkosť, ktorá sa vie zrodiť len v ľudských srdciach.

Želám vám, aby ste aj vy, možno práve dnes, stretli kohosi z vášho detstva či vašej mladosti. A overili si, či ste schopní nájsť seba v niekom inom. Uchovajte si tento  pocit blízkosti hlboko v srdci, hlboko v pamäti. Poznanie priateľstva je totiž naozaj vzácne a neprenosné.