Ticho je zjazvené od nepokoja, rozvlnená myseľ blúdi tieňmi, rozum si zvlieka staré poznania a náhle cítim, že ten Tvoj deň veľmi potrebujem.

Mladé nežné stonky trávy pokryli diery v trávniku a rozpustili do zeme svoju prítomnosť, jemné nôžky korienkov sa vborili do zeme, ktorá sa vďaka Tebe mení na milú malú záhradu uprostred mesta.

Starý agát sa poberá so svojimi rokmi pomaly do prachu, doslova zaniká pred očami... A vo mne otázniky ako vykročiť, v netrpezlivej nálade. Možno je to iba tieseň, úzkosť, že Ťa nestretnem. A prsty mi ochabli od strachu a čiernej samoty.

Stromy pukajú už dávno do zelene, bledomodré cestovanie nebom, tie isté a predsa vždy iné tvary sveta, čosi na okamih konštantné vo víre zjazvených snov. A maličké vrabčiatka sú celý deň v dome zlatého dažďa, otvárajú dokorán izbietky halúzok a vždy s radosťou zašvitoria, keď stretnú Tvoje svetielko. Drobné šedozelené lístky s drapľavými zúbkami sa obtáčajú okolo zelenej stonky ako poslušné stvorenie spokojné so svojou cestou. A ja blúdim. A čakám. A trpím. A bojím sa.

Dnes je ticho, ticho ustlané v bielom hrobe a my spolu s Tvojou svätou zemou čakáme – na zmilovanie. Na vzkriesenie. Na Tvoje vzkriesenie. Na naše vzkriesenie. Čakáme Pane na Teba!