Augustové nebo. Chvíľami jasné, plné nežných kopčekov, bezpečného jasu. Ešte si privoniam k rozpálenej borovici, nadýchnem sa prudkej esencie, akoby do zásoby. Ešte sa zadívam na presvetlené listy stromov a odsúvam vedomie prvých červených zárezov. Už sa chystajú na jeseň. Na svoje pomalé tiché a dôstojné odchádzanie. Ale dnes ešte žijú. A vo vetre sa odierajú o konáre a vytvárajú ilúziu večnosti. Hlina je však mokrá. Priveľmi mokrá. Je presýtená divokosťou neba, ktoré nás zásobujú prívalmi vody. Sú dni, kedy sa ťažké obrovité oblaky dotýkajú priam zeme. Tisnú nás, udierajú, priam pridúšajú nevyspytateľnou silou. Sme bezmocní. Utopení v betóne, utopení v bahne. Utopení v bezmocnosti a strachu.

A moje dni sa strácajú v cudzích riadkoch. Moja duša však ožíva. Dotýkam sa múdrosti slov, autorov a autoriek, ktorí platili za svoje poznanie vlastnou bolesťou, vlastným bytím. Ich slová sú platné. Živé a nemenné. Sú presné, kruté, pôvabné, tíšia, povzbudzujú a znepokojujú zároveň. Sú pravdivé, hrozivo pravdivé. Popisujú čas, ľudské osudy, príbehy národov. Mám rada ich riadky. Usvedčujú ma v mojom poznaní. A som vďačná za to – že sa nemýlim.

A vo chvíľach medzičasu – sa snažím nadýchnuť. Vyzbrojiť sa pokojom z právd do každodenných omylov, do každodenného súboja s ľudskou hlúposťou, malichernosťou a zlobou. Snažím sa potlačiť vlastnú slabosť, bojujem na modlitbách o Božie požehnanie, o silu, o uzdravenie, o ochranu pre tých, ktorých milujem. Viac nedokážem. Viac sa urobiť v danom okamihu nedá.

Nie, nechcem ostať v pozícii nemého pozorovateľa, no napriek všetkému sa oddávam územiu vlastnej mysle. Je mi tam dobre. Akoby som sa potrebovala ukryť do inej sféry, akoby som potrebovala nasať inú energiu, inú silu. Iný náboj. Akoby som vnímala okolie cez akýsi závoj. Akoby proces dňa bol len film, ktorým pretekám, no nezúčastňujem sa na ňom.

August je môj najmilší mesiac. Je presýtený plodmi, slnkom, zážitkami, okolnosťami. Je ako tá najlepšia esencia roka. Upokojuje ma, tíši, chladí, hladí, dodáva mi dostatok slobody, dostatok priestoru, dostatok času na vstrebanie minulého i prítomného zároveň. Akoby sa vo mne tvoril akýsi predel od mesiacov zápasov, bolesti, slabosti, ale aj drobných víťazstiev. Akoby sa vo mne zobudilo nové očakávanie, nová nádej. Nová sila. Nová ľahkosť. Tak sa teda sýtim poslednými letnými okamihmi, poslednými pokojnými momentmi, ktoré cielene vyhľadávam, aby som si nasýtila dušu energiou.

A už nepremýšľam nad dňami, ktoré ma stretnú. Vychutnávam okamihy, ktoré majú stopy dobra, stopy nádeje, stopy radosti. Cielene hľadím do súvislosti, ktoré tvoria, budujú, nesú krásno, pokoj, nehu a istotu. A dúfam v lásku, v akýkoľvek zlomok lásky. Viac sa neodvážim.

Augustové nebo. Dnes je mliečne, pokojné, vyrovnané, prikrýva naše utrápené telá ochrannou vrstvou a dnes nás nedesí. A ja som za to Pánu Bohu vďačná. Augustové nebo – naše nebo...