Svet sa smeje a ja mám studené dlane a oči bez priestoru, Ty počuješ, počuješ rozuzlenie...

Priveľa slov padá s kvapkami dažďa, v ušiach mi znie Tvoja modlitba. V mysli prelínanie obrazov dobra a zla, všetko rafinovane pospletané, aby ich rozoznávanie bolo ešte ťažšie... Pre človeka. Tisneme si svoje súdy pred sebou ako výzbroj a obranu zároveň, len nenechať dopovedať iného, len nenačúvať druhému... Ale v kvapke tmy, keď nám je úzko sa veci javia zvyčajne inak, ale prečo tak neskoro? Hľadám si cestu života Pane, ale bez Teba nikam nezájdem...

Trblietavé slnko mi náhle rozjasnilo dušu. Perleťový peľ na lupienkoch muškátov veselo odskakuje po letmom závane  vetríka, krátko udrie o sklo obloka a zošuchne sa späť do zeme. Každé ráno si takto češú muškáty svoje vlasy, stojím za závesom a vidím ten jas, ktorým ma obdarúvajú...

Dusí a desí ma nápor okamihov, ktoré deň čo deň človekom prebehnú, šialenstvom zrýchlenia a mottom „viac a viac“. Som  zneistená a priznávam, že svetu nestačím.  Niet pokoja a stálosti v ničom, človek vlečie človeka s bičíkom nárazov, vlečie ho rýchlejšie slovami – choď, nerozmýšľaj, konaj, vyrábaj, spotrebuj – ale ja k Tebe utekám.

Na okraji pery mám sladkastú chuť leta, chuť pokoja, chuť stebiel, klasov, lúky.... Vo vôni tisícich kalichov žijú drobné stvorenia svoj presne vymedzený priestor a čas. Tvoje stvorenia. A bez náhlenia...

Vidím aj čierne mraky lodí, sedia a hojdajú sa na lane prístavu, veľké železné plošiny sa obíjajú o múr, múr deliaci súš a vodu. Do vzduchu preniká zmes vody, hrdze, oleja a rýb.  Stav určitého priestoru, stav neopakovateľnej opakovateľnosti, prežívania... Radostnej slobody.

Občas mi býva smutno, cítim sa prázdna, keď sa vypustia do povetria všetky zmätky a vypätia. Ale to „prázdno“ je  nevyhnutné pre čas, pre čas pre Boha. Pre rozjímanie, modlitbu. Je zvláštne ako ma tlkot dní vie unaviť. Viem, že vstrebávam viac než je  nevyhnutné. Preciťujem. Poznávam. A vnímam, ako sme osamotení. Opustení. Vykorenení. V mene úspechu, politiky, zisku, prežitia. Ľudsky, generačne vykorenení. A čoraz viac zmätení. A ako len namáhavo budujeme nové priateľstvá a zväzky. A ako ľahko ich strácame. Symbolom našej doby je nekonečná samota. Napriek komunikačnému toku, na ktorom sa podieľame. Naše srdcia nie sú k sebe navzájom pripútané. Oddelili sme sa od Boha a oddelili sme sa aj navzájom od sŕdc našich milovaných. Tá bolesť v duši je však priveľká. A cena, ktorú platíme privysoká. Prosíme, zmiluj sa Pane nad nami!