Sivé cesty, modré stanice, moderné pumpy, rozbité zastávky. Presúvame sa bytím. Cestujeme. Prenášame si svoje povinnosti, úlohy, termíny. Mikrosvety. Náhlime sa. Vybavení mobilmi,  adresami, dopravnými servismi. A nádejou, že v cieli bude všetko v poriadku. A tak nevnímame ten medzičas, ktorý je nevyhnutný.

A ja sa dívam z okna vlaku na nové stavby, vábivé konštrukcie luxusu. Krajina sa mení. Hory sú o čosi bližšie, kopce majú mäkký, no istý tvar. Avšak dážď rozbije dokonalý obraz. Všetko je náhle rozmazané. Ako naše životy. Naše pôvodné plány a veľké sny. Chvíľa zneistenia. Program nebeží. Skrat.

Počujem len tichú vravu. Vymieňame si pohľady a otázky bez odpovedí. Čas stojí. A ja otváram staré albumy, ukryté hlboko v pamäti. Precitám.

Boh posúva naše životy. Naše vnímanie, naše chcenie. Dozrievame rokmi, bolesťami, skúsenosťami. Meníme sa. Duše naberajú svoj tvar.

Na nebi len jemné skice oblakov. Už sa vyjasnilo sa. Život má opäť presný rám. A čo ten obraz, ten náš obraz bytia? Aký je?

Je podvečer. Vystupujeme. Vystupujeme zo seba a sme opäť súčasťou ľudského sveta. Opäť vedomí svojho smerovania a životných rolí. Sme len ľudia. Avšak naša cesta je už iná. Bude nás opäť sprevádzať Boh. A ja som Mu za to vďačná.