Dvanásť hodín skorej jari presvietilo naraz mnohé, sviežosť stromov náhle vytryskla a šeď mesta ustúpila. A ja som kráčala po priesvitných stopách minulého a súčasného zároveň. Tie isté steny, múry, vzruch bzučiacich učební, to všetko prúdilo cez otvorený oblok. Život sa nedal zastaviť. Listy viali vo vetre a ja som bola taká šťastná, že som ešte raz smela vyjsť po týchto schodoch bytia...

Niektoré súvislosti sa v našich životoch opakujú. Alebo ich prežívame v inej, dokonalejšej forme. Niekedy musí nami prehrmieť veľká dávka bolesti, fyzickej či psychickej, aby sme  dokázali skutočnosť lepšie pochopiť a prijať. Nič sa nedá urýchliť. Najmä nie ľudské zrenie. Zrenie duše. Zrenie našej osobnosti.

Prechádzam popri dverách, míňam nástenky, oznamy pre študentov, kŕdle zlietajúcich sa snov a tichý šepot dlážky, ktorý odráža zvonivé kroky náhlenia a dúfania od hodín ku skúške. A naopak. Prebleskujúca mladosť. Staručký železný výťah ticho zahrkoce a ja sa vpletám pomedzi dav študentov a čakám na spoločný okamih, prienik vnemov. Lešenie, bankomat, stará cukráreň, úteky a plány, stánky s knihami. Dôverne známe dvere, poznané v nepoznanom, trblietavý zmysel nádeje a viery. Obnovujúci sa život.

V histórii rokov sa zdá, akoby bol svet rozkrájaný, rozdrobený. A predsa na seba nadväzuje. Pokračuje. Odložené túžby nachádza v pamäti niekto iný. A niekto iný ich aj realizuje.

My všetci sa učíme znova a znova hovoriť, skladať písmená do riadkov, za chrbtom máme obálky výziev, možností. Ale jedine s Jeho pomocou sa môžeme naučiť dať slovám obsah.

Ďakujeme Ti Pane za požehnaný deň a za to, že do starých rámov vkladáš nový obraz, obraz, ktorý sme predtým nevideli.