Bože, daroval si nám priezračné ráno, nebo je priesvitné, slnko zjemňuje nánosy šera, ktoré prekrývajú dni, naše pocity a úvahy. Z noci ostal len chladivý pokoj, vôňa rozmočenej zeme,  opar nehy prírody a sny...

A medzitým iné okamihy. Neisto vchádzam do prítomnosti, stretám nové formulácie časov, poznaní a súvislostí.  Muškáty už rozkvitli do svojich tvarov a naše dni? Aké sú? Ty vieš, milovaný Bože, že žijeme s tými našimi slabosťami, rôznymi nepremyslenými krokmi, že padáme a vstávame... A znovu ideme za našimi povinnosťami a keď myslíme na Teba, vtedy  je všetko také zvláštne a tiché.

Možno by som mala hovoriť o dávnych nitkách, ale akosi mám polámaný jazyk, možno netreba vravieť o tom, ako sa stretávam s dejmi, ktoré sýtia a rozrušujú človeka zároveň. Možno treba vravieť o tom, ako tým ľudským dejom dávaš Bože zmysel.

Je ďalší deň a ja hladím na modrastú rieku, obkolesenú trstinou a posiatu ostrovčekmi vodných kríkov. Vnímam to naše plynutie, naprieč zákonom a zákonitostiam.  A nové úrazy duší, tiel, chvenie, bolesť, radosť, strach. Staré linajky, pečate na tvári času, stretanie hodín a  omylov, víťazstiev a pádov. Stretanie duše s Tebou.

Záhrada pod oknom vonia letnou rozprávkou, počujem tie jemné hlásky, tie iné prúdenia. Štebotanie vtáčikov, najmenších... Nebo je poprášené oblakmi a ja túžim byť s Tebou Pane v priezračnom dome, tichom, jasnom a pokojnom. A tak sa modlím za to naše ľudské prežívanie, plné nepochopiteľných nádychov, aby sme aspoň občas precitli a poznali, že to všetko malo pre nás – zmysel.