Od istého času, nerobím slovám kópie, lebo sa bojím, aby nenabrali priveľmi sebaistý dych. Mohli by sa stratiť ako vôňa horských lúčnych kvetov. Ako môj život... Je večer, sedím na schodoch dedinského domu, až kým hora nepoodkrajuje všetky lúče, ešte im nastavujem tvár a v posledných zábleskoch cítim jemné chvenie. Premýšľam nad tým, prečo musí človek kráčať v stopách chýb a omylov predchádzajúcich generácií. A prečo musí nanovo prežiť bolesť podobnú bolesti, ktorú cítili naše mamy. Ich trápenie, obavy sa stávajú aj našimi. Videli sme ich plakať. Ale nerozumeli sme ich plaču. Teraz nosíme aj ich slzy. A sami za seba preciťujeme úzkosť, strach a pochybnosti. 

A tak preciťujeme našu prítomnosť, triedime skutočnosti, analyzujeme a určujeme ďalšie kroky. Občas zastaneme, akoby na rozhraní, na pomedzí rozhodnutí, otáľame, odsúvame isté pohyby a javy, v sebe a bytí zároveň. Akoby sme týmto časom chceli predĺžiť svoj nádych, svoj nádych pre život. A túžime, aby bol niekto pri nás, kto by povedal, je ten správny –vystúpiť zo seba a ísť. Ale hlas našich mám, starých mám nepočuť. A tak musíme sami, dolámaní a zneistení vykročiť. Pripraviť sa na nové boje a výzvy.

Často hovorievame, že naše mamy boli statočné. Trpezlivo znášali prehry a údery, vlastné i cudzie. Svojich detí. Chceli by sme sa podobať našim mamám. Chceli by sme mať ich láskavé oči, nežný hlas, dobré srdce, horúce dlane a schopnosť deliť sa o svoje bytie za každých okolností. Chceli by sme. Kiežby nám Boh dovolil stať sa lepšími ľuďmi, aby sme dokázali niesť naše bremená a rozdávať tiché dobro všetkým, ktorí ho potrebujú.

Maľba v článku: Akad. maliar Karol Prudil