Je ráno. Obchody sú plné rôzností, svetielkujúcich želaní a reklám, a ja som sa popri nich predieram s očami upriamenými na hodinky, aby som ten ľudský čas stihla... aby som sa z neho nestratila. A  mám pochybnosti, o čo vlastne usilujem.
 
Líca mesta sa chvejú lešením, novými budovami a farbami. Orientujem sa tu podľa nepísaných čiar krokov... Sledujem stopy. To sú moje pocitové majáky. V meste sú nové obsahy potrebné k prežitiu, ale starý lesk elegancie sa akoby vytráca. Mám rada staré tóny, ktoré vychádzajú z obnovených dvorov starých uličiek. Ešte voňajú blízkosťou. Ľudské obydlia majú osobitú atmosféru. Hľadím na tie dvory pritisnuté k múru, sú obmyté dažďom, obsypané drobnou plesňou a  zaschnutou olejovou  farbou. Túžim po ich tajomstvách, príbehoch ľudí, ktorí sa ich dotýkali.

Potom kráčam po dlažbe, pod ktorou sa chveje zem a ja  cítim dupot koní a ostrých hlasov. Kdesi hlboko v tom starom tóne znie detský hlas. Nezmenený. S tou istou farbou, ako sa rodí dnes.

Človek a jeho želania. Predsudky. Presvedčenia. Omyly. Ideály. Koľko toho vlastne treba na jeden ľudský osud? Koľko nám z toho vymeria Boh, aby sme sa čomusi naučili? Koľkých zrád na vlastnej duši sa musíme dopustiť, aby sme pochopili podstatu vlastného určenia?

Niekedy bývam veľmi unavená. Zo všetkých výziev, bojov, hlasov, odpovedí. Z hľadania riešení všetkých nových situácií. Nie vždy sa mi to darí. Ale viem, že aj touto cestou ma vedie Boh, aby ma učil trpezlivosti. Trpezlivosti s vlastným bytím. Dušou. Ľuďmi. Aby ma opäť priviedol k pokoju, rozvahe, poznaniu.

Žiť v prítomnosti nie je jednoduché. Najmä, ak je taká intenzívna a pulzujúca ako tá naša. Niekedy nás mätie, odvádza od plánov či želaní. Napriek tomu, je to naša prítomnosť. Inú k prežitiu mať nebudeme. Pokúsme sa jej dotýkať tak, aby sme precítili jej rozmanité farby.  Aby sme z nej vyťažili ponaučenie, skúsenosť, múdrosť, potešenie. Aby sme mali aspoň jeden pozitívny zážitok denne. A ak nám ho život nepridelí, tak ho vytvorme pre iného. Zdieľaná radosť býva totiž silnejšia.