Násilie v priamom prenose. Vždy ma prekvapí a vždy ma vydesí. Smrť - top správa našich dní! Prítomná v spravodajstve, reportážach, filmoch. Fiktívna i reálna. Opäť a opäť. Konflikty vo svete, konflikty v uliciach. Aj v  našich mestách, obciach, či priamo u susedov... To všetko v priamom prenose. A tak sa ľudská dráma stala mediálnym tovarom. Žiadaným, dobre predávaným, ale aj dostatočne sledovaným. Sme priam posadnutí tragédiami, nešťastím, vlastným úpadkom. A tak sa teda prizeráme súčasnosti. A kričíme - nestačí!  No z ľudskej krvi - opäť rastie nové tŕnie!

A potom sa dojímame nad smutnými príbehmi ľudí, ktorí kohosi stratili a kohosi po rokoch opäť našli. Dopĺňame si vlastné city, vlastné vyprahnuté srdcia a životy. Plačeme pred televíznou obrazovkou, rozochvení a usvedčení. A možno o čosi menej cynickí...

Umelé príbehy, umelé slová, umelé city. Akoby sme sa oddelili od vlastného srdca. Od skutočnej roviny bytia. Od našej prirodzenosti. Od našej duše...

Náhradné sladidlá, náhradné vitamíny, náhradné zdroje - života. To všetko sme stvorili my ľudia. Aby sa nám žilo ľahšie, efektívnejšie. Aby sme dokázali obstáť, podávať vysoké výkony, aby sme prežili.

No príbeh človeka nekončí. A nekončí ani naša cesta. Naša skutočná cesta, na ktorú nás poslal Boh. Aká bude naša konečná odpoveď? A nájdeme ju vôbec? Je totiž hlboko ukrytá v skutočnom, živom - ľudskom srdci.