Dvanásť hodín slnečnej jesene presvietilo naraz mnohé, listy sčerveneli a blýskali sa ako v ohni. Modrá rieka s plavidlami dodávala dňu ešte prázdninový dych. Avšak leto sa pomaly skrylo pod  hnedé farby stromov a kríkov.

Je opäť jeseň. Pomalá, prívetivá, upokojujúca. Bez veterných smrští a prudkých búrok. Ticho dňami zreje. Rána sú plné oparu, akoby zakrývali tajomstvá, ktoré poludňajšie slnko náhle odokryje. A ja privoniavam k horkastým muškátom a prvým chryzantémam. Mám rada jeseň.

Avšak dni sú už iné. Do tried sa vracia vrava detí, učebne šuchocú knihami, skriptami. Občas ich preruší známy zvuk z notebookov. Dvere, nástenky, oznamy pre študentov, kŕdle zlietajúcich sa snov a tichý šepot dlážky, ktorý odráža zvonivé kroky náhlenia. Prebleskujúca mladosť a náhlenie sa v toku života. A starý hrkotavý výťah. Nesie sa do výšin budov, do výšin, kde sa bude opäť objavovať a rodiť poznanie. Som začlenená do davu študentov a čakám na prienik vnemov a otázok.

A tak sa rozpamätávam sa na rozhovory mladých ľudí. Plné nástojčivosti prijať čosi dobré, čosi cenné,  prahnúce po pochopení a sile. A rozpamätávam sa aj na dialógy plné úzkosti a zovretosti, na dialógy vášnivého hľadania pravdy. Rozhovory, kde zneli nekompromisné súdy, rozhovory plné slov, volaní. Volaní po viere v seba, volaní po viere v Boha. Volaní po živote.

A odrazu kráčam po priesvitných stopách minulého. Dejín, ľudského snaženia a ľudskej múdrosti. A objavujem obsah slov, obsah bytia. Je prekvapivý, vždy iný, nový, osviežujúci. Tak ako mladosť, ktorá hľadá vlastné stopy, vlastné určenie. A vlastnú nádej.

Je opäť jeseň, obdobie, kedy si viac uvedomujeme dozrievanie prírody a času. A ja dúfam, že Boh povedie aj nové generácie k zrelosti bytia. Zrelosti ducha. A rovnako dúfam, že my – starší ich na to s radosťou a láskou pripravíme.