Je ráno a vo mne ostal sen. Spomienka na mojich blízkych. Stopy šťastia, stopy istoty, stopy porozumenia. Akési pripomenutie chvíľ, ktoré sa z môjho života stratili. A ja som sa snažila tieto spomienky kamsi odsunúť, či priam ich vymazať. Zabudnúť, pretrhnúť zväzky, spojenia.

Bála som sa totiž bolesti. Bolesti, ktorá mi nanovo otvárala rany a ja som opäť cítila, čo všetko som s odchodom milovanej bytosti – stratila. Ale bolesti sa nedá vyhnúť a nie je to ani správne. Dôležitejšie je pamätať si na dobré dni svojho života, na radostné a veselé okamihy. Preto po rokoch otváram staré albumy, zásuvky a premýšľam nad tým, koľko hmotného ostane z jedného života.

Sú to len drobnosti – náhrdelník, rozbité okuliare, zápisníky, kalendáre, dokumenty, listy. Maličkosti, ktoré boli komusi blízke. Ale dnes mi sprítomňujú stratenú bytosť a stratené roky. A predsa, to najdôležitejšie ostalo v mojom srdci. Láska. Vďačnosť. Neha. Niečo, čo sa nedá merať, niečo čo sa nezmestí do zásuviek či skríň. A ja sa dobrovoľne otváram tým citom, tým spomienkam, pretože tvoria súčasť môjho dnešného života. Predurčili ma k ďalším krokom, ďalšiemu smerovaniu. K životným postojom a rozhodnutiam. Dnes to už viem. Ukázal mi to čas a ukázali mi to aj nové drámy, nové zmeny, ktorými prechádzam. Želám vám, aby ste si dokázali v srdci uchovať spomienky a pozitívne pocity na všetkých, ktorých ste kedysi milovali a ktorých ste stratili. A želám vám tiež, aby ste tieto vnútorné zážitky chránili a čerpali z nich energiu a povzbudenie. Život sa totiž našimi súkromnými stratami naozaj nekončí.