Mesto si odhrnulo vlasy z čela, aby ukázalo svoju lepšiu, čistejšiu tvár. S novými fasádami,  novými strechami, a predsa s gracióznosťou staroby. Je po búrke. Chodníky sú mokré, trblietavé, veselé. Z okien vykúkajú deti a staré mamy, aby sa presvedčili, či sa dážď nevráti.

Teplé, ešte letné popoludnie má oddychový rytmus. Avšak všetko má jasné určenie. Ľudia, ich tváre a srdcia. Presúvajú sa časom so svojimi snami, bolesťami, skúsenosťami. A ja stúpam po kamennej dlažbe. Má presnú štruktúru. Stáročná červená, sivá, biela. Som jedna z tisícich, ktorá sa dotýka starého času. A ľudských príbehov. Sú výnimočné, desivé. Plné víťazstiev a pádov. Kamene ma vedú k hradbám a ja sa dívam na cudzie mesto. Nikdy som ho nevidela. Nepoznám ho. Tak ako rozhodnutia dejín. Bytia. A premýšľam nad tým, či je možné dotknúť sa podstaty nášho smerovania.

A potom stojím v drevenom kostolíku. Všetko už bolo vypovedané. Modlitby a prosby odoslané. Priestor naplnený horúcim vzduchom prebúdza drevo. Vonia tichom. Pokorne prijímam absolútnu samotu. A predsa viem, že On je prítomný.

Už sa nesnažím pochopiť čas, prostredníctvom zvratov a zákrut dní, ktoré nami prebehli.

A nehľadám zvláštne znamenia či okamihy. Iba ticho ďakujem Bohu za dni, ktoré mi patrili.

Podvečer sa vraciam k stromom. Šumia, prepletajú sa lístím a koreňmi. Sú neodlúčiteľné. Ako ľudia. Napriek času, rozmanitým skúsenostiam a poznaniu. A tak sfúknem prach z pamäte, pozbieram zopár kamienkov a lúčnych kvetov. A snažím sa zachytiť tento jednoduchý a plný obraz bytia. A kdesi v srdci viem, že táto chvíľa je veľkým darom. Božím darom. Pokoja a zmierenia. Amen.