Všetko ostatné je nepodstatné. Aj naše jazvy. Naše úzkosti, straty, bolesti, ochromenia, choroby. Vraciam sa dnes k tomuto bodu. Božia moc je nesmierna. Je pre človeka tajomná, neuchopiteľná, nepochopiteľná. Našťastie.

Áno, je to pravda. Zo školských lavíc som nikdy nevyrástla. No, nie som si istá, či je to správne. Najmä pri pohľade na moju štyridsaťročnú tvár v zrkadle. Jediné, čo ma utešuje je fakt, že posledné roky stojím na opačnej strane „barikády“. Teda za katedrou ako vyučujúca

Hľadáme svoje dejiny, svoje určenie. Niečo, čo nám bolo dané, niečo vznešené, noblesné, krásne. Dotýkame sa starých múrov, medených brán, sadáme si na schody, ktorými vstupovali do budov a chrámov naši predkovia. A chceme cítiť tú vôňu času.

Neviem, či som sa v danom psychickom rozpoložení mohla spoľahnúť na intelekt, preto som začala konať intuitívne. A pár mesiacov, ktoré mi chýbajú do desivého dňa narodenín, využiť na proces omladenia. S nádejou v duši som teda vstúpila do salónu krásy a bez rozmýšľania sa objednala na všetky procedúry v ponuke. Moja kreditka to samozrejme neskôr pocítila, ale vedomá si správ zo šoubiznisu, bola som odhodlaná za krásu zaplatiť.  

Zaznamenávame pocity, vnemy. Hlásime sa o slovo, priazeň, pozornosť. Blízkych a okolia. Chceme, aby nás bolo počuť. A tiež, aby sme počuli. Hlas človeka, ktorého máme radi, na ktorom nám záleží, o ktorého sa staráme. Sme absolútne prepojení zvukmi a slovami. Sme súčasťou toku signálov.

Kdesi v tme
stále bdiem
stále čakám
na jas

Videla som tvoje oči
tvoje mladé divé oči
rozumela som
tvojmu tempu

Moja izba, to je dokument môjho života. Ceruzky, perá, knihy, učebnice, encyklopédie, biblie, poézia. Nemé kontúry diania, vnemov, dojmov, pocitov. Šaty, nálady, poznámky. Skice. Návraty a odchody, fotografie z detstva, mladosti, dospelosti.

Človek však nie je komodita, ktorá má zvyšovať zisky. Človek nemá byť cieľom, nástrojom, prostriedkom pre budovanie blahobytu iného. Človek má byť pre človeka partnerom, priateľom, spolupútnikom na pozemskej ceste do večnosti. Človek bol stvorený Bohom na Jeho obraz a Boh do človeka vdýchol dušu, živú dušu. Človek tak v sebe nesie stopu večnosti, stopu Božej moci.

Myseľ sa mi rozochvieva teplom žltých brušiek slamienok a biele lupienky ľahko šuchocú pod prstami. V pamäti mám ešte priezračný vzduch, ktorý akoby rozjasňoval, rozkrajoval, dôsledne dodával obrysy tvarom predmetov, domov, stromov, plotov, kvetín dedinky pod horami. Spomínam.