Uvedomujem si, ako som žila či nežila. Precitám. Dýcham. Nanovo. Opäť dýcham. A túžim byť ešte viac slobodná, vzlietnuť, preťať to staré lano, starý hnev, staré puto. A viem, že to dokážem. Lebo Boh ma oslobodil.

Môj život ako neskorý sen
prišiel, vzlietol,
okúzlil, sfarbil sa
a už zreje do ticha.

Často hovorievame, že naše mamy boli statočné. Trpezlivo znášali prehry a údery, vlastné i cudzie. Svojich detí. Chceli by sme sa podobať našim mamám. Chceli by sme mať ich láskavé oči, nežný hlas, dobré srdce, horúce dlane a schopnosť deliť sa o svoje bytie za každých okolností.

Modlím sa
A nepýtam už odpoveď
Na tisíce sklamaní
Zlyhaní a omylov
Vlastného bytia

Tak som sa vrátila, na moju milovanú Dolnú zem. Roky sme sem chodievali pozdraviť príbuzných, priateľov, navštíviť cintorín, zaspomínať si na detstvo mamy a jej brata, na roky pred vojnou, roky šťastia i pokoja. Hľadať a oživovať putá, korene. Dnes už moja mama nežije. No Poľný Berinčok ostane navždy aj mojím rodiskom.

Počítam s tvojím hlasom
tvojou nehou
tvojím slovom
a som prekvapená

Podvečer je už chladný. Osviežujúci. Pripravený prijať ďalšie túžby, predstavy a plány. Bez podmienok. A viem, že tento predel v čase je pre mňa rozhodujúci. Želám vám všetkým, aby ste počas letných dní, zažili zázrak pokoja. A zázrak iného bytia.

Opatrne sa dotýkam času
v zhustenom prúde
a cítim akoby 
ma zovrelo

Mám privreté ústa
len nevykríknuť
od hrôzy
vlastných omylov

Som žena
ako vždy
na pomedzí
bozkov a priesvitnej steny