Už zhoreli
ľudské priazne a tiché výkriky
už zhoreli
lži a falošné zmenky

Zložené ruky v modlitbách
Pevný hlas organu
V laviciach tisíce príbehov
Životov, našich duší

Ježišova prítomnosť - cítiš ju v modlitbe? V myšlienke? V posolstve? Cítiš ju človek? Cítiš to oslobodenie? Tie nové sily, ktoré sa v tebe zrodia, keď ťa Ježiš Kristus prijme? Znova a znova? Cítiš to človek?

A vidím iné tváre. Odovzdané bolesti, ktoré si deň po dni konštruujú. Odovzdané vymysleným súdom, klebetám, bez štipky jasu. Odovzdané krivdám, ktoré sa stali a ktorým tváre nikdy neodpustili. Sú uložené hlboko v ich duši a deň po dni si ich pripomínajú. Opájajú sa zradami, ktorých sa dopustili, kochajú sa v bolesti blízkych.

Po pár minútach nového dňa začíname pociťovať akési napätie. Sme netrpezliví, nedočkaví. Dnešok je naozaj príznačný tým, že  ľudia stratili schopnosť čakať. Okamžite dokážeme reagovať podráždene, ak sa nám čosi nedarí, ak sa naše plány narušia, posunú, slovom preprogramujú.

A potom záblesk
Vidím v ňom teba
Aj seba
a chcem len jedno
pobozkať ťa

Naša prítomnosť je priveľmi obnažená, ostrá, priama. Hlasy, zvuky, gestá sú príliš zreteľné, zraňujúce. Akoby sme už nepočítali s jemnou chvíľou modlitby. Preto chcem dnes počuť niečo iné. Nežné, pevné, uisťujúce slovo. Slovo o večnosti. Slovo o Bohu, slovo o Jeho blízkosti.

Túlavé ticho
bielej soboty.
Do vetra zadretá
otázka

Dnešná doba je charakteristická tým, že priam vťahuje človeka do nepretržitého pracovného kolobehu. Nesmieme nevypadnúť z rýchleho tempa a musíme neustále podávať vysoké výkony. Slovom, byť pracovne k dispozícii.

Pripravujeme sa na najkrajšie sviatky roka. Pohľadnice, SMS-ky, e-maily sú plné rozosmiatych snehuliakov, stromčekov, vianočných balíčkov. Už od konca októbra žijeme doslova kultom Vianoc. Kultom, ktorý sme si z Vianoc urobili my – ľudia.