Ľudský hlas je totiž nezameniteľný. Tak ako príbeh, ktorý sa k nám posunie. Prijmime ho. S pokorou a vedomím, že raz budeme možno práve my – chcieť prehovoriť. V tomto hlučnom a divokom svete. Kto nás vypočuje, kto nám bude nablízku?

A teda aj ja otváram knihy, pripomínam si staré tváre, staré súboje každodennosti. Stávam sa znova súčasťou pohybov a javov, oživujem si ten pocit prítomnosti. A hľadám v duši odpoveď. Vždy ju budem hľadať. A vždy budem žasnúť nad bytím, ktorého som súčasťou

Čudesný čas
Tiká v našich domovoch
Na zlatisté podnosy
Predstierame
Úspech a majetok

Nemožno veriť človeku
nemožno veriť vlastnej duši
zotroč ma Bože svojou voľou
nech na seba viac nepomyslím!

Napokon len ticho
odpovie mi na otázku
kde stojím v čase
vymeranom Tebou

Tak stratiť tie vrstvy
pocitov a dojmov
rozbehnúť sa vzduchom
stratiť tie staré tŕne

Som slobodná! Bez príťaží ľudskej moci, zotročujúcich príkazov a klamlivých vyhlásení. Mnohé som stratila. Dôstojnosť, pocit bezpečia, sny. Ostala mi však silná konštrukcia duše a nepokoj. Azda ešte nie je neskoro. Na nové riadky, nové pramene. Na lásku a báseň, nikdy nie je neskoro!

Viem, že ma občas
miluješ
objímaš
hladíš
viem to

Na školské roky spomíname všetci. Na spolužiakov, učiteľov. Spomíname si na prvé lásky, ale aj na prvé prehry. A spomíname si na boj o pozíciu medzi kamarátmi a kamarátkami, písomky, testy, ale aj na nespravodlivé hodnotenia učiteľov.

Pamätám si tvár starej mamy
Bola krásna a ušľachtilá
A veľmi smutná
Mala zjazvené srdce