Dotýkam sa mäkkej zeme
Slnkom zohriatej
Je v nej toľko energie
Toľko života

Všetci čakáme na búrky šťastia,
zlomky nádhery a pohodlia
v akomkoľvek zhmotnenom bode,
štruktúre a farbe,
sme pripravení dúfať v absolútne
naplnenie.

Akoby sme už nedokázali žasnúť nad voňavými, sýtymi, sviežimi lúkami. Záhradami obsypanými divokými kvetmi. Jazierkami, v ktorých sa odráža Božia slza. A pritom okolitý život je taký nádherný. Príroda stále, napriek zásahom ľudskej ruky, totiž zrkadlí Božieho ducha, Majstra Stvoriteľa.

A ja sa v duši preberám cez záľahu predstáv a starých právd, ktoré si pestujem a ktoré ma zároveň desia. Otesávam videné, vlastné omyly, zlyhania, ale viem, že iba Ty odpúšťaš a očisťuješ. Tak, ako tisíce iných ľudí sa zmietam  v starých jazvách a čakám uzdravenie. Čakám na Teba, Bože.

Nový rok sa týždňami rozbieha a naše novoročné predsavzatia sú prísne konfrontované realitou. Podarilo sa vám už schudnúť? Prestaň fajčiť? Začať sa učiť cudzie jazyky, či zapísať sa do fitness klubu? Priznám sa, novoročné predsavzatia si zásadne nedávam

A potom, pokorená mlčím. Pozorujem dejiny. Svoje i ľudské. Preskupovanie času, ľudí a ich pozícií. Hluk sveta, prekážky a pády, nádychy, prosby, omyly. Naše duše sú dolámané, a predsa je večnosť zrejmá. A cítim Pane, že napriek všetkému, opäť a opäť žehnáš svojmu dieťaťu.  A ja Ti za to ďakujem.

Dnes mám zbytočné srdce
prázdne a divé
leto prší peľom

Život večernej ruže bol krátky
ako tohtoročné leto
a predsa ma znepokojil
jej rýchly odchod

Od istého času, nerobím slovám kópie
bojím sa, aby nenabrali priveľmi sebaistý dych
mohli by sa stratiť ako táto vôňa
vôňa horských lúčnych kvetov

Hmla sa zvíja do starých listov
november chladne
a dni tiež