Od istého času, nerobím slovám kópie
bojím sa, aby nenabrali priveľmi sebaistý dych
mohli by sa stratiť ako táto vôňa
vôňa horských lúčnych kvetov

Hmla sa zvíja do starých listov
november chladne
a dni tiež

Už zhoreli
ľudské priazne a tiché výkriky
už zhoreli
lži a falošné zmenky

Zložené ruky v modlitbách
Pevný hlas organu
V laviciach tisíce príbehov
Životov, našich duší

Túlavé ticho
bielej soboty.
Do vetra zadretá
otázka

Nemožno veriť človeku
nemožno veriť vlastnej duši
zotroč ma Bože svojou voľou
nech na seba viac nepomyslím!

Napokon len ticho
odpovie mi na otázku
kde stojím v čase
vymeranom Tebou

Tak stratiť tie vrstvy
pocitov a dojmov
rozbehnúť sa vzduchom
stratiť tie staré tŕne