V to ráno ma bolelo srdce
bolo zapršané a obnažené
ako konár bez lístia
len vietor ho vrážal do bytia.

Je opäť august a leto má sladké ústa. Priveľa farieb. Skutočných i umelých. Ale najkrajšia je farba večerného ticha. Vtedy som vylúčená z napätého diania a hlboko sklonená pred Tebou a životom, ktorý si stvoril. Vtedy som to opäť ja. A dychtivo túžim spoznať všetky súvislosti pravdy o svete a jeho človeku.

Zem je fascinujúcim dielom nášho Stvoriteľa. Zem je našou pamäťou. Nesie v sebe staré okamihy, genetické kódy, našu minulosť. Nesie v sebe vôňu strateného raja.

Avšak ľudské dejiny sú plné vzostupov a pádov. Iskrivých osvietení, ktoré vymanili z otroctva ducha celé národy. A vzápätí história svedčí o nových zotročeniach v systémoch mocností a štátov. V tomto kontexte je svet našich značkových predmetov úplne bezvýznamný.

Patrím ku strednej generácii, ktorá ešte nosí v sebe skúsenosť "starého", nemoderného sveta. Sveta, v ktorom sme žili pomalšie, menej náhlivo. Avšak o to intenzívnejšie sme prežívali prítomnosť, lásky, vzťahy v rodine. A dovolím si tvrdiť, že sme sa citlivejšie dotýkali ľudských sŕdc a duší.

Veľké námestie, spojené s veľkými chvíľami. Vzbury, odporu, precitnutia. Námestie veľkých slov a o niečo menších sľubov. Námestie našich dejín. Menia sa len zástavy a vek revoltujúcich. Všetko je v poriadku, kým aspoň jedno námestie svedomia - ostalo.

Milujem kvety, rada ich kupujem a nosím iným. Hovorím, ľudí treba potešiť kvetmi, kým sú medzi nami. Kým sa ich môžu dotknúť, privoňať. Kým ich môžu ráno pohladiť. Kvety... Sú symbolom života a jeho krásy. Sú stvorené pre radosť a nehu.

A potom stojím v drevenom kostolíku. Všetko už bolo vypovedané. Modlitby a prosby odoslané. Priestor naplnený horúcim vzduchom prebúdza drevo. Vonia tichom. Pokorne prijímam absolútnu samotu. A predsa viem, že On je prítomný.

Človek a jeho želania. Predsudky. Presvedčenia. Omyly. Ideály. Koľko toho vlastne treba na jeden ľudský osud? Koľko nám z toho vymeria Boh, aby sme sa čomusi naučili? Koľkých zrád na vlastnej duši sa musíme dopustiť, aby sme pochopili podstatu vlastného určenia?

Keby sa ma Kristus dotkol, cítila by som pokoj. Jeho nehu, utíšenie v duši. Keby sa ma dotkol, moja myseľ by bola číra, priezračná, pokojná. Bola by ako hladina rieky po búrke. Chladivá, modrastá a svieža. Keby sa ma Kristus dotkol, moja bolesť by bola menšia.