Uvažovali ste však nad tým, ako chcete dnes pôsobiť na svoje okolie? Zahrniete hneď po príchode do práce svojich kolegov neprestajným sťažovaním sa a otráveným výrazom? Alebo dokonca vyjadríte absolútnu nespokojnosť nad celým životom, krajinou, svetom? Alebo sa budete ovládať napriek problémom, ktoré máte?

Viem, dnešok máva bezcitnú tvár. Odvykli sme si zvažovať, či niekoho našimi slovami, gestami a rozhodnutiami neraníme. Odvykli sme premýšľať nad tým, aké budú dôsledky našich krokov. Žijeme rýchlo a aby sme si zachovali vnútornú stabilitu, potlačili sme jemnosť ducha, potlačili sme citlivosť.

Mojou radosťou, ktorú mi prináša jeseň sú kvety. Chryzantémy. Áno, tieto skromné, nenáročné kvety. Mám veľmi rada chryzantémy. Pre mnohých sú tieto kvety symbolom cintorínov, pre mňa sú symbolom života.

Sivé cesty, modré stanice, moderné pumpy, rozbité zastávky. Presúvame sa bytím. Cestujeme. Prenášame si svoje povinnosti, úlohy, termíny. Mikrosvety. Náhlime sa. Vybavení mobilmi,  adresami, dopravnými servismi. A nádejou, že v cieli bude všetko v poriadku.

Obávam sa, že súčasná doba má natoľko posunuté hodnoty prežívania šťastia, že toto slovo už takmer stratilo obsah. A priznajme si, ani v bežnej komunikácii sa veľmi nepoužíva. Skôr na otázku: „Ako sa máš?“ odpovieme surovo: „Keby bolo lepšie, ani nevydržím“.  Veď čo by si o nás pomysleli ľudia, ak by sme im povedali, že sme šťastní! Len tak, bez príčiny.

Symbolom našej doby je nekonečná samota. Napriek komunikačnému toku, na ktorom sa podieľame. Naše srdcia nie sú k sebe navzájom pripútané. Oddelili sme sa od Boha a oddelili sme sa aj navzájom od sŕdc našich milovaných. Tá bolesť v duši je však priveľká.

(Veľká noc, Biela sobota)   Dnes je ticho, ticho ustlané v bielom hrobe a my spolu s Tvojou svätou zemou čakáme – na zmilovanie. Na vzkriesenie. Na Tvoje vzkriesenie. Na naše vzkriesenie. Čakáme Pane na Teba!

Nie som si istá, či sme sa naozaj po toľkých rokoch, tak veľmi zmenili. Skôr si myslím, že naše vnútorné určenie, naše danosti nabrali zreteľnejší tvar a smerovanie. Dozreli sme, ale konštrukcie našich duší – ostali rovnaké.

Viem, že zvuky prírody sú navždy ukryté v génoch zeme. My ľudia, hoci sme už mnohé stratili, mnohé zabudli, mnohé zničili, predsa vieme, ako chladí ten dávny kameň. Ako chutí rosa, ako vonia stratený raj.

Ľudské priateľstvá však vytvárajú obraz aj o tom, ako sme schopní cítiť, milovať, obetovať sa, podeliť sa o svoj čas, energiu. A sú svedectvom toho, ako dokážeme ľuďom dôverovať, odpúšťať a opätovne im otvárať srdcia.