Život sa zrýchlil a s ním aj naše myslenie. Informácie, ktoré ponúkajú súčasné médiá majú rozličný tvar, obsah i chuť. Stačí si naozaj vybrať. Aj to je rozmer slobody. Pribudol pre nás dlhé roky nepoznaný bulvár a tiež výrobcovia celebrít, ktoré zamestnávajú ľudské i profesionálne pozorovania. Internet nám zase otvoril cestičky, ktorými sa predierame  do inej reality. Nehmatateľnej, a predsa prameniacej z ľudskej práce. Veď napokon je to človek, ktorý vkladá rozmanité dáta do programov, ktoré sa nepretržite distribuujú virtuálnymi diaľnicami.

Tlak rýchlych zmien, tlak na okamžitý výkon, tlak na okamžité uspokojenie potreby zamestnávateľa i seba – nás všetkých vyčerpáva. Sme unavení, vyčerpaní a už sa ani nedokážeme vzbúriť. Ticho sme rezignovali a naše životy nechávame unášať do nových sústav, subsystémov a jasne vymedzených zón. Netriedime dojmy ani pojmy, nehľadáme východiská, iba tvoríme akési projekty so smiešnymi víziami a hypotézami. Sme projektoví manažéri ilúzií a iluzórnych predstáv o hodnotách a pravdách.

Blížia sa veľkonočné sviatky. Dni, kedy budeme viac ako inokedy konfrontovaní procesom, ktorý sa odohral v dejinách a ktorý najvýraznejšie zmenil budúcnosť človeka. Budeme konfrontovaní smrťou Ježiša Krista a budeme konfrontovaní Jeho znovuzrodením.

Ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Dve určujúce udalosti pre ďalšie smerovanie ľudstva. Tieto dni, ktoré sme v našich ľudských podmienkach premenili na sviatky, sú a ostávajú pre mňa dôležitejšie a vážnejšie ako vianočné dni. Aj preto, že sa odohrali v dráme, ktoré má však víťazné ukončenie.

Roky sa prelomili a my si do nových diárov opäť vpisujeme nové úlohy či termíny. A do pamäte si ukladáme túžby, plány či predsavzatia. Január má bledé líca a my už myslíme na letný program či dovolenky. Všetko si musíme dôsledne naplánovať, aby sme mali naše životy pod kontrolou. Kiežby to však bolo možné!

Je koniec roka. Skutky a slová už našli svoje miesto. Niekam som posunula svoj čas či čas posunul mňa. Dnes už nič nemožno opraviť či zlepšiť. Dobré i zlé, všetko je za nami. Cítim voči životu úctu a som Bohu vďačná za dni, ktoré mi pripravil.

„Pani, sporák bude dnes o tretej,“ nadšene mi oznamoval Arpi do telefónu. Zachvela som sa radosťou. Koniec môjho utrpenia sa blíži. Chatrný Arpi šikovne vyvliekol sporák po schodoch, s uspokojením skontroloval stupeň čistoty kachličiek a začal krásavca rozbaľovať. „Poď sem maličký, tu si pekne sedkaj,“ prihováral sa mu. A potom mi dôsledne ako  školáčke vysvetľoval, ako sa mám o sporák starať, ako ho mám umývať, ako mám krútiť gombíkmi.

Prihorúce leto, priťažká jeseň. Rok dotlieva. A ja sledujem tváre na bilboardoch, v reklamách, v televíznom spravodajstve. Tváre – sebaisté, dôveryhodné, presvedčivé, nástojčivé, beztvaré, no vždy verné svojim predstaveným a predstavám. Sú bez lesku, bez nádychu priateľstva a ľudskosti.

Stopa v pamäti
Zažiari
Zabolí
Rozosmúti
Poteší
Rozveselí

Máte radi ľudí? Možno by ste dnes takúto otázku ani nečakali. Akosi automaticky sme presvedčení o tom, že ľudia nás majú – musia mať radi. Lebo sme zdraví, lebo patríme do rodiny, lebo sme pekní, lebo sme úspešní, lebo o niečom dôležitom rozhodujeme, lebo nás svet potrebuje. Jednoducho sme presvedčení o tom, že ostatní ľudia nás musia mať radi.